Nevzdávam sa
Túžim uložiť do riadkov niečo
čo hlbokú stopu zanechá v myslení
ako nám starí egypťania
na stáročia rébus zanechali
a premýšľať budeš
všakovakými smermi
na čo som chcela poukázať
bez vztýčeného prsta
ako sa čnie bralo nad hladinou
rozhnevanej rieky
v hlbinách burácajúcich prúdov
narážajúc o skaly
snažiac sa vymlieť si svojou silou
cestu mysleniu blízku a nie určenú
písať silné slová
čo vyvierajú z duše
ako prameň meniaci sa v gejzír
verše nekončiace sa rýmami
za ktoré dostanem
povzbudivé pekné milé slová
ktoré pohladia ako srsť mláďaťa
chcem kráčať s čerstvou dobou
a nie spiatočnícky ako rak
obzerať sa za tým čo bolo
v milulosti pravidlom
neotvoriť srdce a náruč novému
čo z diaľky na mňa volá
stačí iba otočiť sa otvoriť oči
a písať ďalej čo cítim srdcom
možno iným štýlom
ale predsa mojim a nie cudzím
nečítať len zaobalené recenzie
píš ďalej čistíš tým svet
na to sú ľudia určení
a ja otvorené rany znášam
skôr ako tie tupé od chrbta
a písať budem svoje myšlienky
učiť sa bojovať s rýmami
ako rytier v novom šate
a raz sa dočkám uznania
potľapkania po boľavom pleci
a budem počuť
nielen čítať povzbudivé slová
(ako pacient po zvládnutej operácii)
ktoré napadnú vás pri čítaní
vtedy budem vedieť
že tu len nesnežím na portál
ale niečo vo mne je
a že som na správnom mieste
z ktorého sama neodídem
lebo sa bez boja nevzdávam.