PODOZRENIE
P O D O Z R E N I E.
( autorka krimipoviedky: Alena Alda Balgová )
Keď ho videla naposledy sedeli ešte v školských laviciach základnej školy a nikdy by ju nebolo napadlo, že raz sa bude musieť na neho obrátiť nielen ako na bývalého spolužiaka, ale ako na kriminalistu.Ohlásila sa na deviatu hodinu. Zaklopala a vošla do kancelárie. Krajmer sedel za stolom, práve dokončieval správu o uzavretom prípade na ktorom pracoval v uplynulom týždni. Zodvihol na chvíľu zrak a povedal jej, aby si sadla.„Bolo mi povedané, že ste si vyžiadala stretnutie konkrétne so mnou. Čo vás za mnou privádza?“V prvom momente ju nespoznal. Sedela pred ním žena, ktorá pod výrazným mejkapom skrývala modrinu. Pôsobila ustarostene a na pohľad bolo zrejmé, že má psychické problémy.„Vidím, že sa čas na mojej tvári zapísal asi viac ako mal a že si ma nespoznal. Sedával si v lavici za mnou a stále si mi rozpletal vrkoče. Spomínaš si?“Na okamih ostala ticho. Premeral si ju ešte raz a aj keď sa odvtedy naozaj veľmi zmenila spomenul si a videl pred sebou tvár vtedy bezstarostne sa usmievajúceho dievčaťa, ktoré sa mu kedysi veľmi páčilo.Úsmev z jej tváre sa niekam stratil, ale bola to skutočne Zuzana.„Vyhľadala som ťa, aj keď sme sa dlhý čas nevideli a nevedela som ako zareaguješ, ale bolo by mi trápne hovoriť o tom s niekým úplne cudzím.“Po tvári sa jej skotúľali slzy a ruky sa jej triasli, keď si vreckovkou utierala nos.„Neviem čo mám robiť, nevedela som za kým mám ísť lebo nemám žiadny dôkaz, mám len podozrenie, že mi uniesli dcéru. Nedokážem môj pocit vysvetliť, ale cítim to ako matka a viem že moja dcérka potrebuje pomoc.“Počúval ju, ale keďže sa skutočne zatiaľ nič konkrétne nedozvedel, musel ju nechať hovoriť ďalej. „Pokračuj, počúvam ťa. Kedy vlastne zmizla tvoja dcéra? Povedz mi prosím ťa k tomu niečo bližšie.“„Klára odišla pracovať do zahraničia pred tromi mesiacmi. Mne sa neohlásila, nemám mobilný telefón. Údajne volala pár krát domov na pevnú linku, ale hovoril s ňou iba môj priateľ. Nemôžem tomu uveriť, lebo kým bola doma nemali sme žiadne nezhody kvôli ktorým by sa predo mnou musela zatajovať. Asi dva krát sa stalo, že s ňou telefonoval práve keď som prichádzala domov a keď som si ju pýtala k telefónu podal mi do ruky hluché slúchadlo a odôvodnil mi to tým, že sa údajne niekam ponáhľala a momentálne nemá veľa času.“Krajmer si robil poznámky a na chvíľu sa zamyslel. Na prvý pohľad sa mohlo zdať, že mladé dievča odišlo za prácou a je skutočne zaneprázdnené. Vytiahla fotografiu na ktorej boli všetci traja a nedalo sa nevšimnúť si, že sa Klára veľmi podobá na svoju matku.„Prečo si myslíš, že bola unesená?“„Predtým ako som začala žiť s Emilom sme žili spolu len my dve a máme medzi sebou vytvorený pekný vzťah. Som presvedčená, že by nikdy nezložila telefón keby počula môj hlas a vedela by, že som na blízku.“„Dobre, pozriem sa na to, ale nechaj mi tu jej fotografiu a povedz mi niečo o svojom priateľovi.“Porozprávala mu všetko o tom, ako sa pred vyše rokom spoznali na zábave, kde bola aj s Klárou. Po mesiaci sa k nim nasťahoval. Všetko bolo v najlepšom poriadku až do chvíle, keď Klára aj s dvomi kamarátkami odišli pracovať do zahraničia. Mali vybavenú letnú brigádu. Emil, jej priateľ ich bol odviezť až na letisko. Povedala mu aj to kde Emil pracuje.„Myslím si, že bude zbytočné starať sa teraz o môjho priateľa, lebo viac ako jeho posledný výstup, za ktorý sa mi hneď na druhý deň ospravedlnil mi teraz vadí to, že neviem kde sa nachádza moje jediné dieťa.“Krajmer jej podal pohár vody. Začala plakať. „Pomôž mi prosím ťa a nájdi mi ju. Potom budem mať dosť síl vyriešiť si všetky svoje problémy a budeme žiť s mojou Klárkou všetci traja ako rodina. Bez nej to nedokážem.“„Nezvyknem sa zaoberať prípadmi tohto typu, tie prenechávam kolegom, ale vzhľadom na to, že sa mi na tejto veci niečo nezdá pozriem sa na to. Hneď ako sa niečo dozviem dám ti vedieť. Chcem sa ťa ešte opýtať, nechceš zverejniť oznam v televízii?“„Skús sa najskôr na to pozrieť ty sám. Sú to všetko len podozrenia mňa ako matky a veľmi rada by som sa mýlila.“Rozlúčili sa a keďže bol piatok, videl ideálnu možnosť na zoznámenie sa s jej priateľom.Emil vyšiel z budovy mestského úradu v ktorej pracoval na bytovom oddelení a spolu s nejakými mužmi nasadli do auta. Krajmer so svojim kolegom naštartovali auto a vydali sa za nimi. Každý sa v piatok ponáhľal domov, ale Emil očividne nie.Za mestom odbočili na lesnú cestu a asi po dvoch kilometroch zastali pri drevených lavičkách. Vyšetrovatelia pozorovali mužov ako vystúpili z auta a po pár minútach Emilovi podávali cez okienko niečo, čo vyzeralo ako obálka.Bolo počuť ako im pred odchodom zakričal, že pre nich príde zajtra o tretej. Hneď potom naštartoval auto a odišiel.Krajmer s kolegom sledovali mužov až ku chate, ktorá bola od lavičiek vzdialená asi na päť minút cesty hore svahom cez les. Cez poodchýlené zamrežované okno započuli, že keď sa posilnia alkoholom dajú sa na to. Nedalo sa vydedukovať o čom hovorili a preto bolo potrebné počkať, ako sa okolnosti vyvinú ďalej.Medzitým sa Krajmera opýtal jeho kolega, prečo nesledovali Emila ale ostali tu, keď vlastne majú zistiť niečo viac o ňom. Jeho odpoveď bola nečakaná, ale vôbec ho neprekvapila, lebo bol u neho zvyknutý na to, že všetko čo robí má svoje opodstatnenie a jeho dedukčné schopnosti už veľakrát prekvapili nejedného jeho kolegu.„Myslím si, že všetko čo potrebujeme zistiť na nás čaká niekde tu. Emil išiel určite domov a zajtra sa chystá sem. To sme počuli obaja. Nevie nič o tom, že bola Klárina matka u nás, takže ak aj niečo ukrýva dlho to pred nami neutají. Stále je tu aj možnosť, na ktorú by sme nemali zabúdať, že aj keď je možno surovec, nemusí mať s týmto jej podozrením nič spoločné.“Chcel sa ho ešte na niečo opýtať, keď sa im zrazu zazdalo, že počujú ženský krik. Prekvapivo na seba pozreli a začali hneď konať. Dvere sa im podarilo vyraziť hneď. Okná síce boli zabezpečené mrežami, ale dvere za veľa nestáli. Vbehli dnu a len ťažko sa dalo uveriť tomu, čo sa im odohrávalo pred očami.Muži rýchlo vybehli z jednej z izieb a sa snažili o útek, ale pri dverách stál Krajmerov kolega so zbraňou v ruke takže im neostávalo nič iné ako sa vzdať. Hneď im nasadili putá a zavolali na políciu, aby si ich prišli prevziať.Za otvorenými dverami izby na zemi ležalo dievča, ktoré sa triaslo od strachu a veľmi plakalo. Na sebe malo iba spodné prádlo a na posteli bola prehodená deka ktorou sa pravdepodobne prikrývalo.„Som vyšetrovateľ, nebojte sa ma. Prišli sme vám pomôcť. Je v chate okrem vás ešte niekto?“„Moje kamarátky...niekde tu sú ešte dve moje kamarátky...“ Horko ťažko vydala zo seba pár slov a znovu sa rozplakala.V izbách na poschodí ich našli obidve. Jedna z nich bola Klára.„Ďakujeme vám za záchranu, ale ako ste sa o nás dozvedeli?“ Položila pomedzi slzy otázku Krajmerovi práve ona.„Za svoju záchranu môžete ďakovať vašej matke, ktorej materinský cit našepkával že ste v nebezpečí a napriek tomu, že nevedela kde ste a nemala žiadny dôkaz odhodlala sa k tomu, aby mi všetko o jej podozrení vyrozprávala. Ostatné zabezpečila zhoda náhod.“„Kde je moja mama?“„Priveziem ju za vami do nemocnice, už sa nemusíte báť, ste v bezpečí.“Mužov naložili do policajného auta a dievčatá previezli do nemocnice na vyšetrenie. Neskôr budú musieť vypovedať čo sa vlastne stalo, ale v tejto chvíli na Krajmera a jeho kolegov čaká ešte veľa práce. Dnes ešte nemôže Zuzane oznámiť že je Klára v nemocnici, aby nevyšlo najavo že objavili jej nedobrovoľný úkryt a mohli tak pripraviť celú akciu na zaistenie hlavného podozrivého. Stále sa nedalo vylúčiť že ním môže byť práve jej priateľ Emil. Museli pracovať opatrne.V chate, ktorá patrila mestskému úradu a v tomto čase bola mimo prevádzky v dôsledku mnohých technických závad pozaisťovali všetky dôkazy od odtlačkov prstov až po stopy DNA, ktoré sa nachádzali v izbách v ktorých násilím držali dievčatá.Vchodové dvere uviedli do pôvodného stavu, aby nevyplašili podozrivého a na druhý deň boli pripravený v lese v blízkosti chaty na akciu, ktorá by mala odhaliť hlavného aktéra zločinu kupliarstva.Chvíľu pred treťou hodinou započuli prichádzať auto. Ostalo stáť na tom istom mieste ako včera ale nikto z neho nevystupoval. Cez pootvorené okienko bolo vidieť, že za volantom sedí Emil. Všetko to trvalo asi dvadsať minúť, ale keď nikto neprichádzal po pár minútach naštartoval auto a odišiel. Nemohli zasiahnuť, lebo neporušoval žiadny zákon a nič konkrétne proti nemu nemali.Všetci dostali príkaz, aby neopúšťali svoje pozície. Vyplatilo sa. Asi po pol hodine zaparkovalo pár metrov od lavičiek auto, z ktorého vystúpil muž a vybral sa priamo k chate. Odomkol dvere, v kuchynke si nalial do pohárika a vybral sa priamo do izby v ktorej bola predtým uväznená Klára.„Už idem moja peknučká. Ty patríš len mne, preto som si ťa sem doviedol. Nevedela si sa ma dočkať, ja viem, ale už som tu a do rána sa ma nezbavíš.“Rozprával sám sebe aby sa povzbudil už cestou do izby a rozopínal si košeľu. Z jeho pohľadu bolo zrejmé kvôli čomu prišiel.Pred dverami zastal, utrel si sliny a v presvedčení, že si ukojí svoje chúťky vošiel do miestnosti. Igor ostal stáť ako prikovaný, akoby videl ducha a ani si riadne neuvedomoval okamih v ktorom mu nasadzovali putá.Vo vyšetrovacej miestnosti sa po pár hodinách ku všetkému priznal. Emil priviezol dievčatá na letisko, ale mali ešte dosť času do odletu lietadla. Ešte pred tým ako odovzdali batožinu zašli do letiskovej kaviarničky kde sa im prihovoril Igor. Boli veľmi zvodne oblečené a mal pocit, že s ním flirtujú. Napadlo ho, že si splní dávny sen a konečne sa dostane k peniazom. O Zuzaninej dcére vedel všetko z Emilovho rozprávania a už dávnejšie si na ňu robil zálusk. Táto ich brigáda v zahraničí sa mu veľmi hodila. Nalákal ich na to, že im v neďalekom obchode kúpi pekné blúzky na pamiatku a keďže mali ešte asi dve hodiny do odletu nemusel ich dlho presviedčať. Na letisku im ešte každej kúpil nápoj a ostatné už zariadili hypnotiká, ktoré im do nápoja pridal vo vyššom množstve. Prebudili sa až v chate, ktorá zhodou okolností patrila mestskému úradu v ktorom spolu s Emilom pracovali. Ten netušil čo sa deje a vozil mužov vždy na dohodnuté miesto a v dohodnutý čas chodieval pre nich. Mal za to menšiu finančnú odmenu a preto sa na nič zbytočne nevypytoval.Za ušetrené peniaze chcel kúpiť Zuzane k ich druhému výročiu automatickú práčku.Krajmer zaklopal na Zuzanine dvere a keď ho zbadala preľakla sa.„Preboha čo sa stalo? Našiel si ju?“ Hneď na to prišiel k dverám aj Emil.„Prišiel som vám oznámiť, že Klára na vás čaká v nemocnici. Sľúbil som jej, že vás za ňou odveziem.“Emilov pohľad pôsobil nechápavo. „Ako môže byť v nemocnici v tomto meste, keď som s ňou ešte nedávno volal a bola v zahraničí? Je v poriadku?“ V očiach sa mu zaleskla slza.V krátkosti im všetko porozprával, ale keď videl Emilovu reakciu niečo sa predsa len rozhodol nepovedať.Všetci traja nasadli do auta a Zuzana mu cestou všetko porozprávala. Nedokázala mu vysvetliť na základe čoho mala takéto podozrenie a tie nezhody čo v poslednej dobe mali boli kvôli tomu, že mu nedokázala povedať aké má tušenie, aby ju nevysmial. Túto situáciu psychicky nezvládala a nechcela mu pridávať starosti. Zo strachu si neuvedomovala čo robí, ale vedela, že niečo urobiť musí.Emil ju zobral do náručia. Bol šťastný, že sa Klára našla a že Zuzanim materinský cit dokázal presvedčiť vyšetrovateľa, aby sa začal zaoberať niečím, na čo nemala žiadny dôkaz.„Klára, plním svoj sľub, aj keď o deň neskôr, ale bohužiaľ muselo to takto byť. Tu je vaša matka.“„Ahoj mamička, bála som sa, že ťa už nikdy neuvidím.“„Dcérenka moja.Obidve sa rozplakali a objali sa.„Som veľmi rád, že vás obidve mám a že aj Klárika je v poriadku. Presťahujeme sa a začneme úplne nový život. Rozhodol som sa, že prijmem ponúkané pracovné miesto v Bratislave.“ Emil pobozkal Kláru aj Zuzanu na líce a pohladil ich.„Ďakujem vám.“Tieto slová patrili Krajmerovi. Hneď na to objala matku a jej priateľa. „Som rada, že vás konečne vidím.“ Rozplakala sa.Zanechal ich v nemocničnej izbe a s tajomstvom, ktoré sa rozhodol ponechať si len pre seba opúšťal priestory nemocnice.