PRÍTMIE
13. 4. 2013
P R Í T M I E.
( autorka krimipoviedky : Alena Alda Balgová )
Rýchlymi krokmi sa ponáhľal na oddelenie z ktorého mu prišla správa, v ktorej mu kolegovia oznamovali, že pred chvíľou zachytili podozrivý telefonát. Práve sa chystal otvoriť dvere na svojej kancelárii keď ho táto správa zastihla. Jeho chôdzu na oddelení dôverne poznali, keďže bol mierne zavalitejší a jeho postava sa pohojdávala pri každom kroku.
„Práve nám volala neznáma osoba. S najväčšou pravdepodobnosťou išlo o muža, ktorý nám stihol povedať len to, že veľmi potrebuje našu pomoc a chvíľu na to bolo počuť nejaký rev, buchnutie a slúchadlo ostalo na krátky okamih visieť, kým ho niekto zložil.“ Informovali ho hneď po príchode.
„Pustite mi zvukovú analýzu z toho hovoru, možno sa budú dať bližšie špecifikovať a rozpoznať niektoré zvuky v pozadí.“
Započul tichý hlas, ktorý sa snažil niečo povedať. Bol to skôr šepot, ale bolo jasné že žiada o pomoc. Hneď ako začal hovoriť, objavil sa ďalší hlas, oveľa mohutnejší a nejaký buchot, ktorý pripomínal zabuchnuté dvere. Rev na zázname, ktorý zaznamenali prebiehal skoro v rovnakej dobe ako mužov tichší hlas a patril podľa všetkého rozzúrenej žene. Po týchto dvoch hlasoch bolo počuť už len nejaké mrmľanie a zakašľanie.
„Dajte mi hneď číslo z ktorého sa volalo. Pokúšal sa tam niekto z vás opätovne zavolať?“
„Áno volali sme tam hneď ako bol telefón zložený, ale stalo sa niečo, čo nikto z nás neočakával.“
Krajmer spozornel a zaujímal ho každý detail ich odpovede.
„Zodvihla nám to žena, ktorá bola veľmi prekvapená že sa malo z jej telefónu volať a ešte k tomu na políciu. Ubezpečovala nás, že u nej v dome je všetko v najlepšom poriadku a ani v jej okolí sa nič podozrivé nedeje. Urobili sme všetko podľa predpisov, ale z tohto telefonátu sme ostali mierne zaskočení. Nadiktovala nám svoju adresu, vraj ak by sme ju potrebovali. Celkovo sa nám to všetko javí divné.“
Bolo to prinajmenšom podozrivé, nakoľko volali nazad na toto číslo po veľmi krátkej dobe, dalo by sa povedať, že hneď a získali dojem, akoby sa nebolo vôbec nič nestalo a žiadny telefonát predtým vlastne ani neexistoval.
„Nechajte to na mňa, preverím osobne či je naozaj všetko v poriadku, pretože sa mi zdá prinajmenšom divné, že nám niekto zavolá na políciu so žiadosťou o pomoc, v pozadí jeho hlasu počujeme rev a hlasné zvuky a nakoniec po pár sekundách, prípadne minúte je po zavolaní na to isté všetko v anjelskom poriadku.“
Krajmerova cesta viedla nazad do kancelárie. Mali nahlásených zopár nových prípadov, ale našťastie v dnešný deň žiadnu vraždu. Porozdeľoval prácu kolegom a sám sa rozhodol ponechať si tento prípad, ktorý sa javil zatiaľ tak, že žiadnym prípadom ani nie je. Spolu so svojim kolegom z oddelenia sadli do auta a vybrali sa na uvedenú adresu. Zvykol chodievať len k prípadom v ktorých bolo preukázateľné, že išlo o zločiny a on sa svojimi schopnosťami vyšetrovateľa podieľal vo veľkej miere na ich vyriešení. Tento telefonát v ňom ale vzbudil veľké podozrenie, že tu nejde len o omyl, alebo že je niečo v tom najlepšom poriadku. Jeho inštinkt mu napovedal, že sa tu niečo deje a bol odhodlaný prísť v tomto prípade na koreň veci.
Dvere im otvorila pani, ktorá bola trochu viac pri sebe, mohla mať tak okolo štyridsať rokov. Na prvý pohľad pôsobila príjemne a s úsmevom ich privítala.
„Dobrý deň. Poďte ďalej páni policajti, aby ste sa presvedčili, že je všetko v najlepšom poriadku presne tak, ako som vám to hovorila do telefónu. Čakala som vás, vedela som, že prídete už dnes.“
Rozhovorila sa skôr, ako ju stihli osloviť. Vošli do domu a už v predsieni zacítili zvláštny zápach. Bolo to niečo ako potuchlina, ale vzhľadom na to, že všetko na prvý dojem nasvedčovalo tomu, že má doma čisto, pripisovali tento pach pachu prichádzajúcemu od dvora, keďže v chodbe bolo poodchýlené okno tým smerom.
„Dobrý deň. Sme poverení presvedčiť sa, či nedošlo k trestnému činu, prípadne k pokusu o trestný
čin nakoľko bolo z vášho domu volané na naše oddelenie. Volám sa Krajmer a toto je môj kolega.
Prosím legitimujte sa.“
Odišla do kuchyne a priniesla svoj občiansky preukaz.
„Nech sa vám páči, tu sú moje doklady. Dáte si čaj, alebo kávičku? Prosím, poďte si sadkať,“
prehovorila na nich sladkým hlasom.
„Nie ďakujeme, neprišli sme na kávu. Sme tu služobne.“
Prezeral si jej doklad a vtom si všimol tieň, ktorý sa mihol v kuchyni. Nahliadol do nej a zbadal na
lavici sedieť vychudnutého muža s briadkou, ktorý bol veľmi elegantne oblečený, ale vzhľadom na
to, že bol zarastený a jeho pokožka mala šedastú farbu, to oblečenie sa k jeho výzoru veľmi
nehodilo. Vyzeralo na ňom čudne a to hneď zaujalo aj Krajmera.
Vošiel do kuchyne, keďže ho tento muž zaujal a začal zisťovať nejaké informácie, ktoré by jeho
podozrenie o tom, že sa tu niečo deje potvrdili.
„Môžete sa mi legitimovať?“
Kým sa muž pokúšal vstať, žena mu už podávala do rúk preukaz. Nejako sa jej nepozdávalo, že
kontrolujú aj jeho a dala to aj patrične najavo.
„Povedala som ti, že tu máš ticho sedieť a nerobiť zbytočné pohyby, že ti potom všetko donesiem!“
Vtom sa zháčila a pozrela na vyšetrovateľa. Hneď sa snažila všetko uviesť na správnu mieru a
začala im vysvetľovať, že jej brat je chorý, pritom ukazovala nenápadne na hlavu a že sa teraz
nejaký čas o neho stará, keďže nikoho okrem nej nemá.
Podľa dokladov ktoré mu podala nebolo všetko v poriadku. Meno ktorým sa predstavil síce sedelo
a aj keď fotografia vyzerala byť staršieho dáta a teraz bol pochudnutý a s briadkou veľká podobnosť
tu nebola. Krajmer sa zatváril, že je všetko ako má byť, ale pravda bola iná.
„Dajte si vystaviť nový preukaz s vašou aktuálnou fotografiou, pretože tento doklad by vám mohol
neskôr spôsobiť problém.“
Neodpovedal mu, len prikývol hlavou a výraz jeho tváre na neho pôsobil veľmi zúfalým dojmom.
Ešte nevidel tak zakríknuto pôsobiť chlapa v jeho veku.
Kým si žena všímala každý pohyb jej brata a sledovala mimiku jeho tváre, nestŕhal práve z nej
pohľad Krajmerov kolega, ani on sám. Nemali so sebou povolenie na prehliadku domu, ale obaja už
v tejto chvíli vedeli, že sa do tohto domu ešte vrátia.
„Odpovedzte nám, volal dnes ráno niekto z tohto domu na políciu?“
Zahľadeli sa na muža, lebo otázka bola nasmerovaná k nemu, ale na ich otázky neodpovedal,
odpoveďami ho predbiehala ona.
„Povedala som vám, že odtiaľto k vám nikto nevolal.“
Jej pohľad už nebol taký vľúdny, ako tomu bolo vo chvíli, keď ich vítala pri dverách. Keďže v ich
práci je potrebné ovládať aj psychológiu a táto im naozaj nie je cudzia obaja vytušili, že sa tu naozaj
niečo deje, ale takýmto spôsobom sa ich vyšetrovanie neposunie dopredu. Musia zmeniť taktiku.
Pokiaľ bude ona hovoriť stále za neho, napriek ich upozorneniam, nemá význam sa s nimi ďalej
rozprávať v tomto prostedí.
Krajmer už má v tejto chvíli predstavu o nasledujúcom postupe, ale teraz musia odísť. Nemá vo
zvyku podávať ruku pred odchodom z domu či už podozrivých, alebo inak zainteresovaných ľudí
do jeho prípadov, ale v tomto prípade urobil výnimku.
Pri odchode z domu ich boli obaja odprevadiť až ku vchodovým dverám. Krajmer prekvapivo pri
odchode podal mužovi ruku a v tom momente sa mu potvrdilo čo tušil, že je to človek, ktorý ráno
volal.
Mužova ruka sa chvela a držal ho ňou dlhšiu chvíľu potom, ako mu ju on sám už pustil.
Cestou na stanicu volal priamo z auta ohľadom povolenia k domovej prehliadke a stále sa
nedokázal zbaviť čudného pocitu. Obrátil sa na kolegu s otázkou, ktorá prekvapila aj jeho samého,
ale nedokázal sa zbaviť podozrenia, že túto ženu už niekde predtým videl.
„Aj ja som mal ten pocit ako som ju uvidel a keď si sa ma teraz na to opýtal, tak ma to vlastne
uistilo v tom, že sme ju už videli obaja.“
Odomkol dvere na kancelárii a kolega mu po chvíli priniesol starší spis.
„Spomínaš si na prípad, keď nám prišla pred dvoma rokmi ohlásiť žena svojho nezvestného muža
krátko potom, ako vyhrali v lotérii? Bolo vyhlásené pátranie, ale muža sme nenašli. Prípad ostal neuzavretý, predpokladalo sa, že odišiel za hranice aj s peniazmi. Tak nám to vtedy rozprávala ona. Údajne ju opustil s inou ženou a zobral so sebou celú výhru.“
„Niečo sa mi vybavuje. Nebol to môj prípad, ale máš pravdu, jej tvár som už videl. Je to určite tá istá žena.“
Vytiahol z obalu fotografiu jej zmiznutého manžela a obaja sa v rovnakej chvíli na seba pozreli.
„Rýchlo, musíme sa ponáhľať! Ten muž je v ohrození!“
Tentoraz šli na dvoch autách. Mali v rukách povolenie k prehliadke domu. Jej tvár po otvorení dverí ostala zhrozená.
„Už ste tu boli! Čo tu ešte chcete?“
„Odstúpte od dverí!“
Hneď všetci vbehli dnu a začali muža hľadať.
„Kde je váš brat?“
Neodpovedala.
„Kde je váš manžel?“
„Je nezvestný, ale o tom by ste mali vedieť niečo vy!“ zúrivo kričala a na čele sa jej objavili žily.
„Odveďte ju na stanicu. Máme povolenie k domovej prehliadke.“
Žena zrazu stíchla a zdalo by sa, že aj trochu zbledla. Jej pohľad ale prezrádzal zlosť a nenávisť. Naložili ju do auta a odviezli na oddelenie za účelom vypočúvania. Medzitým začali prezerať celý dom. Nenašli ani len náznak toho, že by sa v dome nachádzal muž, len v kúpeľni na koši so špinavým prádlom našli hodené veci, ktoré mal nedávno hľadaný muž oblečené.
„Kde mohol zmiznúť? Niekde tu predsa musí byť.“
Prezerali každý kúsok domu, nakoniec ich napadlo prezrieť pivnicu. Dalo sa do nej vojsť z domu, ale rovnako tak mala aj jeden východ smerom do dvora, z ktorého predtým cítili zápach. Vchod z domu do pivnice nevideli, lebo bol schovaný za regálom, ale ten z dvora našli hneď. Pri prehliadke pivnice započuli slabý hlas a klopkanie.
Započul ich a chcel im dať na vedomie kde sa nachádza, aby ho skôr našli. Vedel podľa zvukov, že to nie je ona a tušil, že sa pre neho vrátili. Keď odrazili zámku z dverí, neverili vlastným očiam. Z prítmia pivnice sa k ním priblížila postava muža, ktorý predtým sedel v kuchyni a v jeho očiach boli slzy, ktoré sa mu po chvíli rozkotúľali po lícach.
„Som zachránený, ďakujem vám.“
Začal plakať ako malý chlapec.
„Zoberte ho okamžite do nemocnice!“ prikázal im Krajmer a sám odišiel na stanicu.
Vbehol do miestnosti, kde vypočúvali ženu väzneného muža a žiadal od nej, aby povedala prečo to urobila. Do tejto chvíle nehovorila nič. Ignorovala všetky ich otázky a hovorila stále to isté do okola.
„Nič na mňa nemáte.“
„Našli sme ho! Našli sme vášho muža! Vy ste ho po celé tie roky väznila v tej pivnici bez svetla! Čo ste to za človeka?“
Musel z miestnosti na chvíľu odísť, aby neurobil niečo neuvážené.
„Predstavte si, napriek všetkej mojej snahe utajiť jeho prítomnosť v dome vyliezol von. Musela som ho okúpať a obliecť lebo som vedela, že prídete. Vždy prídete, keď vás človek volá. Všetko som to mala premyslené. Už som ho nepotrebovala. Peniaze som od neho zobrala a s ním si môžem robiť čo len chcem. Je to môj muž!“
V jej tvári sa dala čítať nepríčetnosť.
“Okamžite ju odveďte, dostane čo si zaslúži.“
Krajmer zavolal do nemocnice, aby sa uistil, že je jej muž v poriadku. Sestrička mu odpovedala, že už zaspal, ale nechal pre neho odkaz ak by volal.
„Ďakujem vám za záchranu z prítmia. Ďakujem všetkým.“
Keď zložil telefón odchádzal domov z príjemným pocitom z ďaľšieho vyriešeného prípadu.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.