2.kapitola
2. kapitola
„Kto je to?" vystrašene sa opýtala.Spoza dverí sa ozval známy hlas, ktorý už dávno nepočula takto naživo. Zdalo sa jej to až neuveriteľné, ale v tom hlase spoznala Normana, na ktorého len pred niekoľkými hodinami myslela a s ktorým len pred nedávnom telefonovala.„To som ja Norman. Mary, otvoríš mi prosím ťa?“„Samozrejme, poď ďalej.“„Ahoj, nechcel som ťa vystrašiť prepáč,“ povedal jej keď vchádzal a podával jej kyticu kvetov.Pred chvíľou premýšľala, ako môže vyzerať a v tejto chvíli stál Norman pred ňou. Zdal sa jej ešte krajší ako pred rokmi. Skoro vôbec sa nezmenil, možno len svalstvo mu pribudlo. Vlasy mal jemne premelírované a veľmi mu to pristalo. Predtým to bol muž skôr útlejšej postavy, ale teraz stál pred ňou svalovec, o ktorého by malo určite záujem bojovať veľa žien, keby už nebol zadaný.„Prepáč, poď ďalej. Vyzerám hrozne, nevšímaj si to prosím ťa, ale pochybujem, že by teraz v mojom prípade kozmetika niečo vyriešila. Poď, posaď sa a rozprávaj. Dlho som o tebe nič nepočula.“„Mary, vôbec nevyzeráš hrozne. Si trochu popod oči opuchnutá, ale to je myslím v danej situácii normálne. Vôbec sa tým netráp.“„Ďakujem Norman.“Sadli si spolu na bielu koženú sedačku, ktorá bola obložená vankúšmi v odtieňoch oranžovej a veľmi sa hodila k svetlej plávajúcej podlahe a tmavšiemu nábytku. Na stolíku stála váza s rezanými kvetmi a v šálkach voňala čerstvo uvarená káva, ktorú pred chvíľou doniesla.„Vieš, vôbec by ma nebolo napadlo, že sa takto môže nejaký vzťah skončiť.“„Ako takto máš na mysli?“„Myslím tým to, že sa v jednu noc miluješ s niekým, kto pre teba veľa znamená a dávaš mu určitý čas zo svojho života maximum preto, aby bol šťastný a ráno sa zobudíš a zistíš, že vlastne precitávaš zo zlého sna a po celý čas si dával lásku niekomu, kto si ju vôbec nezaslúžil a iba ťa po celý čas využíval.“„Mary, skús sa na váš rozchod pozerať z inej strany.“„Obávam sa, že ti nerozumiem.“„Prežili ste spolu aj veľa pekného a čo sa týka teba, ty by si sa mu mohla kedykoľvek pozrieť do očí a nesklopiť ich hanbou, na rozdiel od neho. Viem, že ti už nestojí ani za pohľad, ale myslím si, že dobre rozumieš tomu, čo som ti tým chcel povedať.“„Áno Norman, máš pravdu. Ja si nemusím vyčitať absolútne nič. Dávala som do toho vzťahu naozaj maximum a uvedomujem si, že keby aj on do neho prispieval rovnakým dielom, nikdy by sa to nemohlo skončiť takýmto spôsobom.“„Zachoval sa zbabelo, s tým už nikto z vás nič neurobí.“„Nedokázal mi povedať na rovinu čo sa vlastne deje a celú noc predtým sa dokázal so mnou milovať tak, že som nič nevytušila. Práve naopak, v tú noc sa mi zdalo, že je ku mne nežnejší ako inokedy.“„Mary, netráp sa tým. To všetko raz prebolí a vlastne sa nestalo nič až také hrozné, aby ťa to trápilo po celý zvyšok života.“„Norman, keď sa tak s tebou o tom zhováram, uvedomujem si, že máš asi pravdu, ibaže ty v tom nie si zainteresovaný, tak sa ti o tom na rozdiel odo mňa hovorí ľahko.“„Chce to všetko len čas. Uvidíš, bude dobre. Našťastie ste nemali deti, ani ste neboli zosobášení, takže tie straty v tvojom živote nie sú až také veľké.“„Áno, máš pravdu Norman. Nechcem s tebou rozoberať iba môj život, lebo teraz mám smutné obdobie, preto ak ti to nebude vadiť, zmením tému. Dobre?“Začali spolu konverzovať a po krátkom čase, keďže doteraz hovorila väčšinou ona, bol rad na ňom odpovedať na jej pár zvedavých otázok.„Povedz mi niečo o tvojej rodinke. Ako sa má Karen a ako sa darí malému? Musí to byť už riadne veľký drobček,“ povedala so smiechom v hlase.Na okamih sa odmlčal. Jeho tvár zrazu stratila výraz a pred sebou videla muža, ktorý mal v očiach snáď smútok celého sveta.„Vieš, keď som stretol Davida, šiel som sa vlastne s vami obidvomi rozlúčiť.“„Nerozumiem. Sťahujete sa?“„Odchádzam do Londýna, už tu nevládzem ďalej žiť.“„Odchádzaš sám?“Na jej otázku neodpovedal, ale pokračoval v myšlienkach, ktorými začal rozhovor nevnímajúc nič z toho, na čo sa ho pýtala.Nechápavo na neho pozerala, ale neprerušovala ho. Rozprával o svojej rodine, ako ich stále veľmi ľúbi, ale nedokáže bez nich ďalej existovať.„Na každom kroku vidím ich tváre a počujem ich hlasy, ale uvedomujem si, že už svojho synčeka nikdy nezoberiem do náruče. Nikdy nepohladím svoju milovanú ženu a nepoviem jej, ako veľmi ju potrebujem, ako veľa pre mňa znamená...“Vôbec nerozumela jeho rečiam. Najskôr ju napadlo, že sa asi rozišli a on sa s tým nedokáže zmieriť. Počúvala ho, ale predsa len jej to nedalo a na chvíľu ho prerušila.„Počkaj Norman, mám pocit, že sa mi pomiešali myšlienky. Ako to, že už nikdy nezoberieš na ruky svojho syna a nepohladíš ženu? Odcestovali niekam ďaleko?“Zahľadel sa na ňu a v tom momente si uvedomil, že Mary vlastne nevie o ničom, čo sa v jeho živote za posledné obdobie udialo.„Ach prepáč, som tak zahĺbený do svojich myšlienok a problémov, že som si neuvedomil, že som žil ako izolovaný od sveta a nikoho som k sebe nepúšťal.“Napil sa a po chvíli jej rozpovedal celý svoj príbeh a zrazu sa jej zdalo, že slzy, ktoré prelievala kvôli Davidovi boli neopodstatnené.„Keď sme sa pred dvomi rokmi vracali s Karen a synčekom autom z dovolenky, v neprehľadnej zákrute sa zrazu na nás vyrútil kamión a ja som už nestihol strhnúť volantom, aby sme sa vyhli zrážke. Utrpel som vážne poranenia a nejaký čas ma udržiavali v umelom spánku. Keď som sa prebral oznámili mi, že som bohužiaľ prišiel o milovanú manželku a drahého synčeka.Nedalo sa nič robiť, ich zranenia boli nezlúčiteľné so životom. Nezúčastnil som sa ani ich pohrebu, len po prepustení z nemocnice ma pod dozorom mojich blízkych odprevadili na cintorín.“Mary ho počúvala so zatajeným dychom a zvieralo jej hruď.„Nechcel som viac žiť, psychicky som sa zrútil a museli ma hospitalizovať. Pred nedávnom ma pustili a tak som chcel druhú návštevu venovať vám, nakoľko ste mi blízky. Samozrejme moje prvé kroky viedli na cintorín. Prepáč, veľmi ťažko sa mi o tom rozpráva. Len nedávno som mal všetko, svoju krásnu rodinu, manželku, syna..... .“Rozplakal sa a Mary vedela, že slová útechy sú teraz zbytočné. Nechala ho nech sa vyplače, ale celý čas sedela pri ňom a hladila ho po ramene. Nenápadne si sama utierala slzy a snažila sa aby jej tichý plač nespozoroval.Nikdy by si nebola pomyslela, že uvidí práve Normana takto nešťastného a že sa práve jemu takto rýchlo skončí vidina šťastného života, ktorý vlastne iba nedávno spoločne s Karen začali budovať.Po nejakom čase sa znovu rozhovoril.„Vieš, toľko sme toho mali v pláne spoločného a teraz som zostal sám a opustený. Musím nabrať zase silu ďalej žiť ale obávam sa, že tu to nedokážem. Potrebujem zmeniť prostredie a odpútať sa od toho, čo mi bráni znovu začať. Neinformoval som skoro nikoho, ani vás o tom čo sa stalo, lebo ma v tej chvíli nikto nezaujímal a utiahol som sa sám do seba a do svojich spomienok.Prepáč, nechcel som ťa rozrušiť, máš teraz dosť svojich problémov.“Napil sa a jeho pohľad smeroval do neznáma.„Norman, je mi veľmi ľúto, že si musel prejsť takouto ťažkou životnou skúškou a uvedomujem si aj to, že to nemáš ľahké. Ďakujem, že si sa zdôveril s týmito smutnými udalosťami práve mne. Nikto z nás nedokáže vrátiť čas, aj keď by si to mnohí z nás v niektorých chvíľach veľmi priali.“Veľmi ťažko hľadala vhodné slová, lebo si uvedomovala, že žiadne z nich nedokážu zobrať zo srdca bolesť, ktorú do neho vpísala strata najbližších. „A ako sa darilo v poslednej dobe tebe?“ opýtal sa po chvíli spoločného mlčania.Na okamih sa zamyslela ale povedala si, že sa aj jej možno trochu uľaví, keď sa zdôverí so svojimi problémami.„Norman, keď som si ťa vypočula získala som dojem, že vlastne žiadne problémy nemám. S Davidom nám to jednoducho nevyšlo, ale bola moja chyba, že som si toho nevšimla už dávnejšie.Chcela som od života lásku a žila som v mylnej predstave, že keď milujem celým srdcom a dávam svojmu milovanému celú svoju dušu, že ho nikdy nestratím a že ma miluje rovnako intenzívne, ako ja jeho. Teraz si uvedomujem, aká som bola slepá a v akom neskutočnom sne som sa udržiavala len preto, lebo som verila, že pravá láska existuje.“„Mary, nesmieš strácať vieru v pravú lásku lebo ver, že existuje. Niekedy ju máme pred očami a nevidíme ju len preto, lebo je vzácna ako diamant a nikto neverí, že ju má veľakrát v živote na dosah ruky.Jej pravú podobu vidíme až po čase. Treba na nej pracovať a chrániť si ju, lebo aj to najmenšie ublíženie môže byť na nej viditeľné ako škrabanec na drahokame a v tom istom momente začína strácať na svojej hodnote.“Tieto jeho myšlienky v nej zanechali silný dojem a tak trochu v kútiku duše ľutovala toho, že bola pred pár rokmi nedočkavá a nedokázala mu nechať dostatok času na to aby prejavil to čo k nej cítil.Vtedy získala síce Davida, ale za celý čas čo boli spolu sa nedokázali porozprávať o vážnych veciach tak, ako to dokázala s Normanom.„Ďakujem ti. Som rada, že mám v tebe kamaráta a ver, že keď budeš mať niekedy pocit, že sa potrebuješ niekomu vyrozprávať som tu pre teba a rada si ťa vypočujem.“Chvíľu ešte posedeli pri káve, zaspomínali na dávne časy a po pár minutách Norman vstal a podával jej ruku na rozlúčku.„Ďakujem ti Mary, že si ma vypočula, dosť mi to pomohlo.“Objali sa a mala pocit, že by mu nemala dovoliť len tak odísť. Sama ale vedela, aké je dôležité v niektorých momentoch cítiť nespútanosť tak nechala všetkým udalostiam voľný priebeh.Je to tak najlepšie. Nič v živote nie je náhoda a ak by sa mali v živote ešte niekedy stretnúť, stane sa to v tom najneočakávanejšom momente, ako tomu bolo aj teraz.Kým odišiel dala mu svoje nové číslo na mobil, nech sa jej priebežne ozve, aby s ním úplne nestratila kontakt.„Ďakujem ti Mary, že si ma vypočula a aj za to, že si sa mi zdôverila so svojimi problémami.“„To ja ďakujem tebe Norman.“„Určite sa ti ozvem. Opatruj sa. Ahoj Mary.“„Ahoj Norman. Už teraz sa teším na každý tvoj telefńát.“Rozlúčili sa a keď za ním zavrela dvere chrbtom sa o ne oprela a pomaly sa popri nich skĺzla až na zem. Zahryzla si do spodnej pery a nechala úplne voľne padať slzy z jej očí, nakoľko ju prepadol veľký smútok.„Čo sa to deje? Aké to prežívam obdobie?“Všetko sa jej začalo zdať veľmi deprimujúce a uberalo jej to na sile a dobrej nálade, ktorú predtým vždy mávala. Celý svet sa jej začal sypať ako domček z kariet.Prečo vlastne začala takto premýšľať? Jej sa predsa nestalo nič také hrozné, to len podvedomie začalo prenášať Normanovu bolesť na ňu samotnú.Pre ňu je vlastne koniec s Davidom zároveň začiatkom niečoho nového a opustil ju vlastne on. Ona si predsa nemusí nič vyčítať. Vždy ho milovala a snažila sa aby mu nič nechýbalo. Možno práve preto začal všetko brať ako samozrejmosť a prestal si tento vzťah vážiť. Nič mu pri nej nechýbalo, ešte aj dôležité veci vybavovala za neho, lebo v poslednej dobe sa ku všetkému začal správať ľahostajne.Pred Normanom sa snažila byť silná, lebo jej slzy by mu nepomohli a chcela mu dodať aspoň trochu nových síl. Po zatvorení dverí na ňu doľahol smútok ale cítila, že aj ona musí sama v sebe zabojovať.„Už som ti darovala dosť sĺz milý David, ale už stačilo. Môj život tvojim odchodom nekončí, práve naopak – začína.“Týmito potichu vyrieknutými slovami sa rozhodla uzavrieť kapitolu spomienok, ktoré bola ochotná darovať svojmu expriateľovi.Opláchla si tvár studenou vodou a počas utierania tváre sa pomalými krokmi blížila do kuchyne. Rozhodla sa, že si niečo malé pripraví na jedenie a tak otvorila chladničku, aby zistila čo vlastne môže uvariť.Veľa tam toho neostalo takže varenie bude rýchle. Otvorila mrazničku, vybrala polotovar, stiahla fóliu a vložila tácku do mikrovlnky. Neobľubuje práve takúto kuchyňu, ale polotovar jej už veľakrát ušetril čas, ktorý mohla stráviť príjemnejším spôsobom.Už zase bol pred ňou večer a čakala ju ďalšia noc na ktorú sa tentoraz tešila, lebo vedela, že sa prebudí do krásneho dňa, ktorý sa začne príjemným ránom.Pohodlne sa uložila do postele a keďže bola veľmi vyčerpaná udalosťami predošlých dní neprebehlo veľa času a tíško zaspala.